Psychické týraní koní

Téma psychického týranie koní je v jazdeckom svete často skloňovaná a jej najväčším nešťastím je, že v niektorých prípadoch je ťažko dokázateľná. V prípadoch, kedy sa nejedná o zjavné fyzické týranie, podvýživenie koní alebo zanedbanie starostlivosti sa táto téma zdá pre niektorých milovníkov koní, majiteľov či jazdcov veľmi diskutabilná. Podľa mňa diskutabilná nie je a je možné určiť presne vymedzené medze, kedy sa jedná o psychické týranie koňa. Celý příběh naší čtenářky najdete v uvnitř článku.

Doteraz som nemala to šťastie natrafiť na rôznych weboch a časopisoch na tému psychického týrania koní a to dokazuje,že tejto téme sa nevenujeme dostatočne. Prejdem k mojej konkrétnej skúsenosti s psychickým týraním koní v nemenovanej predajnej stajni v Španielsku, ktorú ale vlastní Nemec a obchoduje s koňmi medzi Nemeckom a Španielskom. Po mojej skúsenosti som stajňu a jej tréningové praktiky nahlásila federácii, avšak nie som si istá, či sa tento prípad bude ďalej prešetrovať.

Do Španielska som sa presťahovala s vidinou profesionálneho rozvoja v jazdectve. Jazdím od útleho detstva, dnes mám 21 rokov a bohaté skúsenosti najmä s problémovými a pokazenými koňmi. Roky som na Slovensku jazdila pod dohľadom MvDr. Jozefa Cigáneka, ktorý ma naučil jazdiť kone spokojne, s radosťou, naučila som sa pri ňom vážiť si aj malé pokroky a nemať prehnané nároky na koňa. Mojim cieľom každého tréningu sa stal spokojný kôň, ktorý sa teší na tréning a ktorý sa cíti dobre po tréningu. Rozhodla som sa tomuto venovať naďalej a tak som sa začala uchádzať o prácu jazdca v Španielsku. Dva dni som bola v jednej nemeckej stajni na skúšku ako jazdec.Bolo mi povedané, že jazdia nemeckým štýlom a to isté očakávajú aj odo mňa. Nakoľko si hľadám novú prácu s koňmi tu v Španielsku, povedala som si, že túto šancu nezahodím hneď v prvú chvíľu, ale vyskúšam do toho dať všetko. Nasedlala som koňa drahým drezúrnym sedlom a nauzdila kvalitnou uzdečkou. Potom dotiahli kombinovaný anglický nánosník najviac, ako sa dalo s vysvetlením, že mi ,,kôň musí rozumieť", dostala som šporny a nemecké oťaže, ktoré mi zapli o podbrušník, prevliekli cez udidlo a dali do rúk so slovami: ,,Stiahni ich viac. Ešte viac." Až keď mal kôň hlavu na hrudi a z krku mu neprirodzene trčal stavec, vtedy sa vyjadrili, že to je dobré, to je ono. Vykročila som s koňom dopredu, ale nakoľko mal stiahnutú hlavu a zablokované lopatky, nekráčal veľmi dobre. Bolo mi poradené, aby som ho pichla špornami do slabín, že vraj kôň musí kráčať. Teda som ho popchla holeňami, snažiac sa šporny z toho vynechať. Samozrejme, upozornili ma aj na moje ruky, ktoré prirodzene držím vyššie, aby som ich dala dole. Až keď som ich mala úplne dole na úrovni kohútika koňa, vtedy to bolo dobré a mohla som pokračovať. Kôň mi párkrát zaliezol hlboko za kolmicu, do rollkuru, snažiac sa vyhnúť tlaku, ktorý mu spôsobovala moja nízka ruka, násilne držiaca jeho hlavu skrz nemecké oťaže dole. Sediac podľa ich predstáv som dokázala ísť len dopredu, na kruhu, na diagonálu a s veľkou námahou urobiť dovnútra plece. Ak som začala robiť iné cviky, ako napríklad obraty a potrebovala som ruku dvihnúť vyššie, okamžite som bola zahriaknutá, že ruka má byť dole a nemám sa krútiť na mieste, ale ísť dopredu, dopredu... Neskôr mi ukázali, ako dávajú koňovi hlavu dole bez nemeckých oťaží: Ruka samozrejme veľmi nízko, takmer pod úrovňou kohútika koňa, pilujúca z jednej strany na druhú, silno tlačiaca na jazyk, až kým kôň nezaliezol hlboko dole, ako jediné možné východisko z tej hroznej situácie, v ktorej sa nachádzal. Vtedy boli spokojní, tento postoj bol správny. Kôň mal možnosť vytiahnuť sa dopredu dolu, uvoľniť si stuhnutý chrbát a boľavé kríže len na konci tréningu, po pol hodine až hodine neustáleho násilného tlačenia na jazyk a silového ťahania hlavy dole.

Ostala som v tej stajni pozerať sa na tréningy iných jazdcov. Často sa stávalo, že kôň "z ničoho nič" vykopol, začal pohadzovať hlavou alebo sa roztryskoval. Aj mne sa to stávalo. Je to prirodzená reakcia koňa, keď je nespokojný, niečo ho bolí a nie je uvoľnený. Ani jeden z koní, ktoré som videla, nemali uvoľnený chrbát. Všetky sú zatuhnuté a doťahané v papuliach. Nečudujem sa. Ak sa stalo, že prešli dva kone blízko okolo seba v kluse alebo cvale, minimálne jeden z nich vždy nervózne zareagoval. Čo musím podotknúť, mne sa na Slovensku niečo také nikdy nestalo. Nie raz som jazdila naraz s mojim trénerom a nie raz sa stalo, že sme prešli okolo seba tak tesne, až sme sa dotkli nohami, v kluse alebo cvale a naše kone ostali aj napriek tomu pokojné. Je to jasný dôkaz, že tento spôsob jazdenia vytvára v koňovi len napätie a nie je uvoľnený.

Väčšina koní stojí celé dni v boxoch. Vychádzajú von len v troch prípadoch: na tréning, ktorý som opísala vyššie; do kruhovky, v ktorej sú samozrejme vyviazané s hlavou dole; a na voľno pustené na jazdiareň, kde však stoja dvaja ľudia s lonžovacími bičmi a koňa poháňajú do cvalu. Neustále prichádzajú do konfliktu s koňom. Samozrejme, kôň, ktorý sa nepoddá úplne a vzpiera sa, má zlý charakter. Aké smiešne - neexistuje predsa zlý kôň. Videla som niekoľko koní stáť v boxoch a hodinárčiť, kývať sa zo strany na stranu, bez ducha, znudene, bez radosti zo života.

Za dva dni som v tej stajni odjazdila 11 koní. Päť v prvý deň, šesť v druhý. Jazdím už niekoľko rokov, denno denne, často aj viacero koní za deň, ale nikdy som nebola po dvoch dňoch tak ubolená ako teraz. Bolia ma kríže od napätia, bolia ma ruky od ťahania do papule, čo ma ale bolí najviac, je moje srdce. Ďalšie ráno som sa zobudila takmer so slzami v očiach a hrčou v hrdle. Rozhodla som sa, že sa tam už nevrátim a rozhodla som sa, že sa o túto skúsenosť podelím s ľuďmi. Aby sa nepozerali len na pekné fotky a súťaže, ale na spôsob, akým sú tieto kone pripravované do súťaží a na predaj. Ako sú ich osobnosti zlomené, ovládané silou a pomôckami, proti ktorým dobré srdce ochotného koňa nie je schopné bojovať. Toto nie je partnerstvo. Nemôžem sa pozerať na to, ako nám kone vkladajú ich holý život do našich rúk, do rúk ich majiteľov, jazdcov a ošetrovateľov a ako niektorí ľudia s týmito nevinnými životmi zaobchádzajú. Stajňa, v ktorej som vydržala dva dni je predajná, to znamená, že je tam niekoľko desiatok koní, ktoré sú takmer všetky na predaj. Kone nie sú tovar! Nemôžete ich mať odložené na poličke a nestarať sa o ich pocity. Kone sú živé tvory, ktoré si zaslúžia lepší život ako niektorí ľudia. Kone cítia bolesť. Kone nám nie sú nič dlžné, oni nič nemusia. To my sa chceme voziť na ich chrbtoch a my chceme, aby predvádzali úžasné cviky, im to k šťastiu nechýba. To my sme dlžní koňom! Správajme sa tak k ním.

Myslím si, že všetky tieto situácie vznikajú často z nedostatočného vzdelania v tejto oblasti. Nemyslím si, že tí ľudia nemajú radi kone, ktoré majú v stajni. Podľa mňa jednoducho nevedia, čo mu spôsobujú. Že keď zaviažu koňovi hubu, majú ruku veľmi nízko a ťahajú ho za hubu, že mu veľmi tlačia udidlom na jazyk, čo mu spôsobuje bolesť a nemôže si od nej uľaviť a otvoriť pysk, pretože je zaviazaný. Takto nám kôň nebude rozumieť. Neuvedomujú si, že pokiaľ stiahnu koňovi hlavu násilným spôsobom hlboko dole a nasilu ju v tejto polohe držia, že okrem toho že koňa bolia kríže, chrbát a krk, mu naťahujú väz na krku a devastujú jeho elasticitu. Neuvedomujú si, že kôň v tejto polohe fyzicky nedokáže kráčať tak, ako si oni predstavujú a potom ho pichajú špornami do slabín, čo vytvára v koňovi len napätie a nervozitu.

Myslím si, že najväčším problémom, ktorý je aj zodpovedný za dnešný stav jazdectva vo svete je nedostatočné vzdelávanie jazdcov a majiteľov koní. Podľa môjho názoru by sa každá takáto osoba minimálne raz do roka mala zúčastňovať povinného vzdelávacieho kurzu, ktorý by zabránil týmto omylom. Rovnako si myslím, že zodpovední za tento stav sme my všetci, pretože ľuďom, ktorí toto robia to tolerujeme a naďalej od nich kupujeme tieto úbohé tvory. Nie je to správne.

Viktória Stredňaková