Kůň mého života: Júlia a Cigáň
Na úvod by som asi mala spomenúť, že som vlastného koňa, ktorý by ma sprevádzal mojím detstvom ani pubertou nikdy nemala. Vyrastala som v pomerne malej dedinke pri kúpeľnom mestečku, a ak by ste vyspovedali moju mamku, zistili by ste, že skôr, ako som sa naučila slovo mama, naučila som sa slovo joník (koník). Myslím, že som to mala písané v osude, milovať tieto nádherné stvorenia, na ktoré som sa v čase, keď som sa s jedným z nich prvýkrát stretla, pozerala ako do neba.
Jeden starý ujo v našej dedinke jedného takého krásavca vlastnil. Bol obrovský, čierny ako eben a hlavu mal veľkú ako som bola ja celá. Bol to ťažný koník, pravdepodobne s ním starý pán chodieval na drevo, ale na tú dobu si nespomínam.
Pamätám si, ako ma uchvátili jeho oči. Bol to mierumilovný obor a jeho pysk bol neuveriteľne jemný, keď som ho pohladila. A to nespomínam tie jeho veľké nohy. Už vtedy to bol starý pán, ktorého jeho majiteľ sem tam zapriahol do malého vozíka a vyšiel si s ním na nákupy (pravdepodobne) do susedného mestečka. Bývali sme na okraji dediny, ale i tak som mala tú možnosť dovidieť na cestu, keď prechádzal okolo. Volali ho Cigáň pre jeho čiernu srsť, ale dnes, s odstupom rokov, si nemyslím, že ho to meno vystihovalo. V predstavách mi utkvel ako vysoký hrdý kôň, ktorý pokojne mohol niesť svojho majiteľa do legendárnej bitky ako Bukefalos Alexandra Veľkého.
Možno si hovoríte, prečo o ňom toľko píšem, keď ani nebol môj. No on istým spôsobom môj bol, pretože pre mňa veľa znamenal. Vďaka nemu (a vďaka filmom ako Čierny Krásavec či Čierny žrebec) som láske ku koňom úplne podľahla. Vraví sa, že najkrajší výhľad je z konského chrbta, a aj keď sa to možno niekomu bude zdať ako otrepaná fráza, milovníci koní budú vedieť, o čom hovorím. Kone sa pre mňa stali symbolom, niečím, bez čoho by bol môj svet ochudobnený.
Nebudem tvrdiť, že som odvtedy začala aktívne jazdiť, ani že moja láska bola taká veľká, že by mi rodičia jedného kúpili, alebo aspoň prenajali, pretože by som klamala. Najskôr to nebolo možné a potom už nebol čas jedného z nich vlastniť, ale príležitostne jazdiť som neprestala, a aj keď v tom nevynikám, náramne ma to baví. Milovať kone je jedna vec, ale odvážiť sa na jedného z nich vysadnúť a uháňať s vetrom o závod, druhá.
Cigáň bol „mojím“ prvým koňom, a aj keď je dnes už preč spolu so starým pánom, ktorý ho vlastnil, to, že bol, že som ho spoznala, ma veľmi ovplyvnilo. Kto nikdy na koni nesedel, ten pocit nepochopí. Dnes občas zájdem na miestny ranč, kde sa chodím pokochať alebo sa previezť, a pevne verím, že možno raz si svoj sen splním a jedného takého Cigáňa si kúpim.
