O čem jsme také psali - Miroslava Kytková a Lukáš Tomšík: „Nikdy neviete, čo príde!“
Na rozhovoru s nevšedními, mladými a odvážnými lidmi Miroslavou Kytkovou a Lukášem Tomšíkem byla radost pracovat. Tihle dva totiž mají v sobě nepopsatelný náboj, energii, sílu a hlavně cit pro koně. Tento rozhovor pro Jezdectví připravila Barbora Břusková.
Lukáš Tomšík – kaskadér a trenér koní hledající hranici svých a také koňských sil a možností. Má rád výzvy, snaží se posunovat stále dál a sbírá zkušenosti, kde se dá. Prošel si různými sportovními jezdeckými odvětvími, ale v žádném se necítil dobře. Až po prvních větších vystoupeních a filmech se utvrdil, že tohle je jeho pravá cesta. Se svojí přítelkyní Miroslavou Kytkovou (Mimou) mají společný tým DREAMLM, který je zaměřený na trénink koní pro film a živá vystoupení. No, a aby toho nebylo málo, pořádají také semináře Doma Liberta.
Jak jste se ke koním dostali, co vás k nim přivedlo?
L: Kone som mal z domu veľmi blízko a veľa spolužiakov na základnej škole chodilo do miestneho jazdeckého klubu, tak som to skúsil aj ja. Na začiatku to bola len detská zábava, ale môj prvý a veľmi dobrý tréner Ing. Róbert Garaj ma inspiroval natoľko, že zo zábavy sa stala životná dráha. Tam sa začali prvé vystúpenia, preteky, trénovanie koní na show a práca s mladými koňmi. Svet koní ma pohlcoval a chcel som o tom vedieť viac, tak výber strednej školy bol jasný (Stredná jazdecká škola v Šali). Po škole začali prvé filmy a show v zahraničí, od tých čias je môj domov na cestách a tam, kde sú kone.
M: Ku koňom som začala chodiť ako malé dievča; moje okolie na to nijak zvláštne nereagovalo. Väčšina si myslela, že ma to prejde ako väčšinu detí. Vytrvala som. V 16 rokoch si do stajne, kam som chodievala, dali ustajniť kone rytieri z rytierskeho turnaju Normani. Poznala som šéfa Dušana Tadlánka a takisto aj členov. Veľmi sa mi ich práca páčila, začala som sa im v zime po troškách starať o kone, až mi Dušan so svojou manželkou Lubiškou ponúkli miesto princeznej v hre Pod zlatým stromom na Trenčianskom hrade. Mesiac sme vystupovali na hrade a na leto sme išli vystupovať do francúzskeho Carcassonne. Tam som mala tú česť spoznať aj Maxa Dardena, výborného jazdca vysokej školy. Sezóna sa nám končila na začiatku septembra. Len tak tak som stihla isť naspäť do školy. V hlave sa mi vynárali zážitky z vystúpení, tá atmosféra tlieskajúcich divákov, tréma z prvých vystúpení… Vtedy som si uvedomila a ujasnila, že toto chcem v živote robiť – byť s koňmi, pripravovať ich do vystúpení a chodiť s nimi po celom svete. Začala som pracovať po boku s Normanmi a naša spolupráca trvá dodnes.
Kde jste se spolu vlastně vy dva seznámili?
L+M: Oznámili sme sa vo Francúzku na vystúpení. Oba sme boli od koní a z tohto biznisu, tak sme spolu mali hodne spoločné. V tejto branži sa pári často rozvádzajú, lebo sa málo stretávajú tým, že sa často cestuje na dlhú dobu, rodinný rozpočet sa krája na veci a kone, čo viac spotrebujú, ako prinesú. My sme v tomto konskom svete spoločne a máme v tom jasno, preto netrvalo dlho, aby sme životom kráčali spolu. Rovnaké ciele, záľuba a to, čo chýba jednému, má druhý, a tak sme dokonale vyvážený. :-)
Kaskadérství není zrovna obyčejné povolání, jak jste se k tomu dostali a co k tomu vedlo obzvláště Mimu? Žen se v tomto oboru asi nepohybuje mnoho…
L: Ja mám rád každú prácu s koňmi, rád kone striedam a učím. Hľadám, ktorí kôň na čo má, a toto všetko a o mnoho viac práca na filme prináša.
M: Pri vystúpeniach moji kolegovia občas chodili natáčať filmy ako Dračie srdce… Jeden z nich, Rado Lehocký, sa vrátil domov z filmu Kingdom of Heaven. S nadšením som išla za ním a vravela mu, že aj ja by som sa chcela dať na film. Pousmial sa a povedal – to, že jazdíš na koni, a máš za sebou pár tréningov s mečom, nestačí na prebitie do filmu. Musíš byť dobrá aj v iných odvetviach ako len s koňmi. Keď budeš vedieť viac, ozvi sa mi a ja ti pomôžem. Vtedy som mala 19 rokov, vstúpila som si do seba a začala trénovať. Najprv som začala posilňovať, moje ruky, nohy boli príliš slabé na to, aby som mohla ísť ďalej. Popritom som začala trénovať trikové jazdenie, tzv. dzigitovku a gymnastiku, základné veci ako salto dopredu, dozadu… Pripájala som k tomu postupne rôzne pády na zemi, pády z výšky, pády do diaľky. Moja tzv. air rampa bola trampolína. Po dvoch rokoch trénovania mi Rado zavolal, že ma dohodil na reklamu ako kaskadérku, išla som do Chorvátska na Brač. Moja prvá kaskadérska práca spočívala v tom, že som sedela na gumovom kolese pod vodou a na kolese bola pyrotechnika, ktorá mala vybuchnúť. Ja som mala na sebe kábel, s ktorým ma moji kolegovia mali v momente výbuchu vytrhnúť do vzduchu do výšky cca 8 m a padnúť naspäť do vody. Bola to veľká skúsenosť, veľmi sa mi tá práca zapáčila a k vystúpeniam sa mi pomaličky začali otvárať dvere aj do filmu. Trénujem neustále, mám za sebou tréningy kickboxu a jiu-jitsu, tréningy s Free Run School Slovakia pod vedením Dominika Souhrady. Kurz skalolezectva, mám kompletný vodičák motorky, kamión s prívesom... A ešte toho mám veľa pred sebou.
Můžete nám malinko představit svoje koně?
L: Nedá mi nespomenúť môjho prvého koňa Jasmína, ktorí bol pre mňa skvelá škola a dodnes ho považujem za dar, čo do slova bol k mojím 15. narodeninám. Za pár rokov finančná situácia donútila Jasmína predať a dlho po ňom som vlastného koňa už nechcel. Láska k týmto úžasným zvieratám bola ale veľmi silná a sen, čo vo vnútri duše driemal som si musel splniť– mať svojho španielskeho koňa, od kedy som pred 10 rokmi jazdil prvýkrát na andalúzskom valachovi menom Altanero.
L+M: Keď sme sa rozhodli ísť bývať a pracovať do Španielska, situácia nás prinútila predať koňa, čo sme v tom čase mali. Šéfka firmy, kde sme začali vo Španielsku pracovať, nás poverila pripraviť show s koňmi. Na základe toho sme chodili po Španielsku a zháňali vhodné kone. V jednej z maštalí nás veľmi oslovil jeden kôň, spravili sme fotky a video. Celú cestu domov sme sa o ňom rozprávali, prehrávali video a fotky. Až sme si povedali, že ten bude náš. Bol krásny, ale to, čo bolo na ňom to neskutočné, sa okom nedalo poznať. A tak sa ku nám dostal náš prvý Pura Raza Espaňola menom Nevat 1. Romualdo je náš druhý kôň a asi aj životný. Máme ho od jeho 6 mesiacov ako zachránené žriebä. Celé jeho detstvo vyrastal pri nás a našich tréningoch. Mirka sa s ním doslova hrala a tým aj trénovala. Dnes má 4 roky a iba začína jazdiť, už robil show v Nemecku, niekoľko seminárov a show v Rakúsku, kde Mirka a Romualdo mali premiéru svojho čísla vo voľnosti. Číslo bolo ukončené tak, že približne 2000 ľudí kričalo bravo a tlieskalo v stoji.
K lusitánovi menom Fado sme prišli tiež vo Španielsku. Bol nám darovaný od našej dobrej kamarátky, ktorá ovdovela a nemohla živiť všetky kone. O Fada sme sa starali a trénovali ho. Všetky semináre, čo sme organizovali v Španielsku, boli robené s ním. Až tento rok Monika povedala, aby sme si ho prepísali na nás so slovami: „Bol vždy viac váš ako môj a tak šťastný, ako je s vami, nebude nikdy s nikým iným.“ A tak dnes máme 2 španielske kone a jedného lusitana.
Podle čeho si své koně vybíráte? Jaké musí mít takový kůň předpoklady?
L+M: Kone nás musia hlavne zaujať osobnosťou a potom pozeráme chody, telo atd. No a vždy musí mať to, čomu radi hovoríme iskra. Ale ak príde film alebo show, kde kone musia robiť taký alebo onaký výkon, pustíme sa do hľadania a skúmania koní, ktorí sa najviac hodí na danú scénu. Vždy preferujeme pekné a chodivé kone, čo dobre vyzerajú pre divákov, alebo kameru. Nájsť správneho koňa je dôležité! Jednak to vo finále vyzerá oveľa lepšie a prirodzene, a jednak je kruté tlačiť do koňa veci, na ktoré psychicky či fyzicky nemá. Na pády má tak 1 kôň z 50, na prácu s ohňom, prerážanie dverí, stien, postavenie sa na stôl či múr nemôžete používať koňa, čo sú veľmi bojazlivé. S takým koňom práca dlho trvá, môžete ľahko ublížiť seba a koni a psychické rany sa vám nemusí podariť už nikdy odstrániť.
Dobrý tréner nie je ten, čo pozná metódy, ako koňa donútiť, ale ako naučiť, aby to robil rád a vždy. To dosiahne človek jedine, ak kone pozná, a dáva pocit koni, aby robil veci, ktoré dokáže, len ho naučíte to robiť v správny moment. Kone v podstate všetko vedia aj sami. Človek je len ten, čo môže posmeliť, alebo daný moment začne formovať do neskôr finálnej podoby.
Jak staré či mladé koně si vybíráte pro práci, film atd. – se kterými se nejlíp pracuje? A v jakém časovém úseku musíte koně připravit, kolik je na to času?
Vek tu až tak nerozhoduje, hlavný je charakter. Na film sa používajú od unikátne krásnych koní až po kone, čo mali byť utratené, od žriebät po dedkov, od koní čo idú sotva krokom až po kone čo majú problém prestať cválať. Všetko záleží od scény a filmu alebo show, akú práve robíte.
Často sa volajú kone už hotové, no ak je treba pripraviť niečo špecifické, môže to trvať aj mesiace. Všetko záleží, čo práve idete robiť. My nikdy neoddychujeme a snažíme sa naše kone mať pripravené čo možno na najširšiu škálu situácií a cvikov.
Raz sme museli za 2 týždne pripraviť kone, aby vyšli na stôl a prešli papierovou stenou. V Maroku sme za 2 dni mali pripraviť 5 koní, čo sa stavia na zadné. A tento rok v Rakúsku 5 dní na postavenie show na hrade, kde sa z koní padalo, jazdili proti sebe, bolo tam veľa dymu, ohňa a iné stresové situácie – aj s koňmi, čo to robili prvýkrát v živote. Išlo o pomerne veľký projekt a kone museli za 5 dní vyzerať ako profesionáli.
Co říkají vaše rodiny na vaše povolání, nebojí se o vás? Přemýšlíte o tom, že jednou budete mít vlastní rodinu i vy a jak si to představujete?
L: Určite strach je, no časom si na to každý zvykne. Často komunikujeme s rodinou, aj keď sme v zahraničí. Oni už pochopili, že toto je náš život, my sme stále preč a rodina sa naučila s tým žiť. Nedá sa existovať v neustálych obavách. Máme prácu, kde sa môže stať ľahko zranenie, no ja si myslím, že sú aj nebezpečnejšie povolania. V našej práci je dôležité mať veci dobre natrénované, tým sa zníži riziko. Na druhej strane pri práci s koňmi treba byť vždy obozretný, pretože oni majú svoju hlavu. Poznám niekoľko kaskadérov a trénerov koní, čo majú rodinu a fungujú veľmi dobre, ba dokonca pracujú spolu celá rodina. Ak sa chce, riešenie sa nájde.
M: Čo sa týka mňa ako dievčaťa, väčšina príbuzných si ma predstavovala v menej riskantnom povolaní. Mysleli si, že zo mňa bude dámička vo vysokých topánkach a s nalakovanými nechtami sedieť niekde v kancelárii (smiech), ale musím povedať, že moji najbližší berú moju robotu a všetko, čo s ňou prichádza, veľmi dobre. Moja najlepšia kamarátka je moja mamina, vždy o všetkom vie, a preto si myslím, že je absolútne pokojná, nech som kdekoľvek a robím čokoľvek. O svojej rodine zatiaľ nepremýšľam, mám troch psov a kone. Pár mesiacov som už teta krásnej Alexandri a to mi stačí.
V současné době pobýváte ve Španělsku. Co a proč vás táhne právě tam, co tam děláte, jakými jazyky mluvíte a jak dlouho plánujete zůstat?
L: Sme tu hlavne kvôli práci, vždy sa tu niečo nájde – je to predsa krajina koní. Máme tu veľa kamarátov, robí sa tu veľký počet vystúpení a natáča veľké množstvo reklám či filmov, tak práca vždy je. Ja osobne nemám rád zimu, zbožňujem pláže a pohodu. Španielsko my sadlo po každej stránke.
M: Španielsko bola pre mňa vždy veľmi sympatická krajina, spoznali sme tu veľa krásnych ľudí, nadobudli dobré filmové kontakty. Avšak momentálne sa chystáme odcestovať do Rakúska, a ak šťastie dá, chcela by som ísť už do inej krajiny, tieto 4 roky my stačili.
L+M: Hovoríme anglicky a španielsky.
Máte doma na Slovensku nějaké zázemí?
L+M: Na Slovensku trávime pomerne málo času, a preto nemáme svoju maštaľ. Máme vytipované miesta, kde sa vždy radi vraciame. Vždy preferujeme menšie maštale, nie veľmi komerčného typu. Inak povedané, vždy hľadáme pokoj pre nás a naše kone.
Kam v životě směřujete, čeho chcete dosáhnout, co máte před sebou?
L+M: Máme dané ciele a ak jeden dosiahneme, snažíme sa posunúť hranice zase o niečo ďalej. Trénujeme gymnastiku, bojové umenia a máme rôzne kurzy, aby sme boli lepší a lepší kaskadéri. Naša profesia číslo 1 sú kone. S koňmi chceme dosiahnuť čo najlepšie porozumenie, nájsť ich hranice bez ohrozenia a udržať ich čo najdlhšie fit a zdravé.
Čo máme ešte pred sebou, je veľmi ťažká otázka. Občas sa objaví nečakaná príležitosť, ktorá obráti náš životný chod. Dostali sme ponuky ako napr. Mega show v Las Vegas, Costa Rica či produkcie ako Cavalia Odysea. Občas sa to neuskutoční kvôli peniazom a niekedy to je naše rozhodnutie, pretože niektoré show sú aj o tom byť 2 roky na jednom mieste uzavretý bez našej rodiny, koní, kamarátov. Ponuky prichádzajú a odchádzajú. Nikdy neviete, čo príde.
Jaká byla vaše doposud nejtěžší role?
L: Každá show či film, kde sme boli, mala dobré i zlé chvíle. Pre mňa osobne bolo najnáročnejšie natáčanie v Maroku – 8 až 10 hodín práce na plno na púšti bez tieňa v 40 až 50 stupňových horúčavách. V jeden deň počas scény ma do kolena kopol kôň. Ja som sa tej práci nechcel vzdať, pretože to bola pre mňa príležitosť, a tak som z opuchnutým a hodne boľavým kolenom behal, padal a do konca som odrobil aj scénu, kde som jazdil trikové jazdenie.
M: Na moju najťažšiu rolu v danej situácii si ešte veľmi živo pamätám. Bolo to toto leto na hrade v Rakúsku. Moja rola bola princezná, mala som s Nevatom (bielym koňom) vystúpenie vo voľnosti. Pri konci som ho dávala na zadné, bol učený tak, že som mu vždy stála pri ľavom ramene. V tento môj osudný deň sme robili nočné vystúpenie. Nevat sa pri postavení na zadné natočil (aj keď ja som tiež stála trochu z iného uhla) a dostala som kopytom do tváre… Jazykom som si prešla po zuboch, našťastie som neprišla ani o jeden, avšak pustil sa mi prúd krvi a čoskoro som cítila ako mi premoká kostým. Rýchlo som si pretrela tvár otočila sa k divákom a hrala som ďalej akoby nič, pretože scenár stále pokračoval, kde mala v tejto scéne prísť moja sestra a dať mi nápoj, z ktorého sa otrávim. Keď som prišla do zákulisia a uvidela sa v zrkadle, vyzerala som tak strašne, že ma to až rozosmialo. Pri vystúpení sa môže stať hocičo, avšak vy vždy musíte dohrať všetko, aby si divák nič nevšimol.
Ano, s tím souvisí moje další otázka – měli jste někdy nějaké úrazy? Poznamenalo vás to nějak? Strach, nejistota, ztracená důvěra? Je těžké obnovit důvěru v koni, když se něco nepodaří – přeci jen je to riziko i pro koně…?
L: Raz som si pri tréningu zlomil ruku na 3krát a vlani v Nemecku na show som zle padol a mal som natrhnutý krížový väz, prasknutú kolennú kosť a natrhnutú chrupavku. Po zregenerovaní sa som mal strach sa vrátiť k tomu istému pádu a k padaniu celkovo. Musel som dosť pracovať so svojou psychikou, pretože strach je veľmi zlý nepriateľ. Robiť výkon zo strachom je ako byť zviazaný a vtedy si ublížite oveľa ľahšie.
M: Ako som spomínala môj kopanec do tváre, hodne to bolelo a jazva na perách my zrejme už zostane navždy. Avšak poučila som sa, nechcela som sa vracať k stavaniu na zadné popri tele, tak sme spoločne s Nevatíkom popracovali a stavanie na zadné som prerobila na diaľku: Teraz sa na pokyn postaví na zadné aj z druhej strany jazdiarne . Väčšinu zranený ako zlomená ruka od nakopnutia, alebo vyhodenie ma zo sedla cez jazdiareň, pri čom som polámala všetky dosky , sa mi stali pri obsadaní koní, alebo práce s problémovými koňmi. Nedalo mi to strach, ale ponaučenie, a naopak dalo mi to rýchly reflex vyhnúť sa nežiaducemu.
L+M: Ku koňom sa v tomto snažíme pristupovať veľmi dôsledne, aby neprišlo k problémom. Zranená psychika sa napráva veľmi náročne a dlho.
S koňmi začíname od maličkostí, na ktoré nadväzujeme a staviame na tom celok. Snažíme sa ich stresovať čo najmenej, no nie vždy sa tomu vyhneme. Veci musia byť dobre premyslené a dokonale natrénované. To je najlepšia prevencia, ako sa vyhnúť úrazom a straty dôvery koňa. Bohužiaľ nie všetci to akceptujú a praktizujú.
Při vystoupeních a natáčení dokážete ovládat svoje nervy? Anebo vás nic nerozhází?
L: Hlavne je to otázka praxe. Každý jednotlivec danú situáciu môže vnímať odlišne. Samozrejme tréma na show je vždy. Pretože nie je možnosť zataviť sa či opakovať a ľudia vidia každý detail. Samozrejme pracujeme zo zvieraťom, a preto nikdy nič nemáte zaručené, že sa podarí na 100 %. Preto tá tréma. Čo sa týka filmu, sú jednoduché scény, kde nie je prečo stresovať, a potom sú scény, kde rešpekt je na mieste. Úplne bez obáv sa hodiť do náročnej scény je klam alebo bláznovstvo. To je to, čo vás udržuje pri zdravom myslení. Nie raz sa stalo, že kaskadér robil scénu nenatrénovaný a skočil do toho len tak bez strachu. To sú tie prípady, čo sa dostanú do novín, napísané čiernymi písmenami a na základe toho dostávame u verejnosti nálepku blázon. No nie všetci to robia tak.
M: Pri natáčaní aj vystúpení, čo sa týka koní, ma ešte nikdy nič nerozhádzalo, vo vystúpení vo voľnosti nikdy nejde všetko podľa linajky. Je tam veľa spontánnosti, je treba sa naučiť s ňou pracovať, aby ste neznervózneli a aby ste koni nedali pocítiť, že niečo pokazil – je to predsa len Liberta. Pri filmoch ma veľakrát vytočili okolitý tzv. jazdci, ich zaobchádzanie s koňmi. Neustále vycukávanie či bezvýznamné kopačky, len preto lebo nie sú v harmónii s daným koňom. Práve z týchto zážitkov som prestala ponúkať Nevata s Romualdom do filmu. Síce by tam chlapci na seba vedeli pekne zarobiť, ale nikdy nemáte zaručené, že len vy s nimi budete jazdiť, a preto mi to za tie peniaze nestojí.
Díváte se dál do budoucnosti – kaskadérství se asi nedá dělat celý život. Co potom?
L+M: Poznáme kaskadérov, čo majú cez 60 rokov a stále to robia. Čo, dúfame, bude aj náš prípad a ak nie, tak sa chceme venovať len trénovaniu koní a jazdeniu .
My nie sme len kaskadéri, venujeme sa aj výcviku koní a tréningu koní. Robievame aj semináre o práci vo voľnosti s koňmi či tréningové kurzy.
Určitě máte nějaké jezdecké vzory, případně i kaskadérské?
L: Ja si beriem príklad s každého, čo vie niečo, čo ja nie. Ak je niekto jedinečný v tom, čo robí, tak je pre mňa vzor. V živote sa stretávame s veľa ľuďmi, čo sú pre mňa prínos v dobrom či zlom. Stretli sme aj veľkých ľudí, za ktorých som vďačný, že ich poznáme, ale niekedy najväčšie „hviezdy“ nie sú známe. Rád pozorujem ľudí pri práci a beriem to za svoju školu. Z každého odvetvia sa nájde niekto, kto je mojim vzorom. V jazdectve to je hlavne Phillipe Karl.
M: Clemence Faivre so svojim koňom Gotham je pre mňa číslo 1.
Kdo jsou nebo byli vaši učitelé, trenéři?
L: Ako som už spomínal, prešiel som viacerými jazdeckými odvetviami a všade bol iný tréner. V Španielsku sme sa stretli s veľa jazdcami, od ktorých sme mohli čerpať, ale môj najlepší tréner je život a prax. Štúdia kníh, videí a konzultácia či prax s dobrými trénermi vám dá veľa, no nie všetko.
Mali sme rok, keď sme obsadli 20 mladých koní a 30 koní vrátili k jazdeniu, čo mali byť utratený pre nezvládateľnosť, približne 10 koní pripraviť na show a samozrejme film či reklamy. To všetko behom roka dá zabrať, ale ak sa pozrieme späť, tak vidíme skvelú školu a nie tú drinu. Ak sa naučiť či opraviť koňa podarí raz, dvakrát – je to pekné. Ale až po niekoľkých koňoch sa ukáže, či to skutočne viete a máte techniku a cit pre túto prácu. A preto moja najlepšia trénerka je prax – ona jediná dá pocítiť to, čo píšu majstri v knihe, ona jediná pracuje s vašim telom, mysľou a nikdy neprestane inšpirovať.
M: V Španielsku, keď sme sa dostali ku koňom, ktorí mali byť utratený pre nezvládateľnosť (a to len kvôli chybe ľudí, buď boli kone odmalička bité, ale v živote ani nevyšli z boxu a podobné extrémy), som si uvedomila, že moje jazdecké schopnosti sú tu k ničomu, keď som sa ku koni nemohla ani priblížiť. Išla som otvoriť box a kôň na mňa zaútočil. Vtedy sa mi začali otvárať úplne iné dvere, ľudia sa takýchto koní samozrejme báli, zatvárali predtým oči. Ja som im dávala veľa lásky a pochopenia, až kone začali chodiť samé, vedeli, že sa im už so mnou nič nestane, a postupne sme začali spolupracovať. Veľa ľudí chodí na semináre prirodzenej komunikácie s koňmi – ja som nebola dovtedy ani na jednom, a prirodzenej komunikácii ma naučili práve tieto utýrané kone. To bola pre mňa najväčšia životná škola s koňmi.
Co vás na koních nejvíc baví?
L: Ja na koňoch rád pozorujem vývin, ako sa mení počas práce po mesiacoch atd. Zbožňujem na koňoch hravosť. Rád pozorujem správanie koní v ich prirodzenom prostredí.
M: Voľnosť a slobodu, sú domestikované, ale milujem na nich to, že vždy nám dajú pocítiť, že nie my sme ich páni.
Jak vypadá váš běžný den?
Náš deň vyzerá odlišne podľa toho, kde sa práve nachádzame. No v základe je celý náš deň venovaný práci. Ráno vybavenie mailov a telefonátov, potom je to niekoľko hodín strávených s našimi koňmi a s koňmi v tréningu. Často si doprajeme aj saunu či masáž, pretože po niektorých filmoch či show si to nutne naše telo vyžaduje. Máme gymnastické tréningy či tréningy bojového umenia, posilňovňa, plaváreň a rôzne kurzy. Robievame semináre a často do noci riešime rôzne projekty, ktoré treba odovzdať. No sú dni, keď aj 10 hodín strávime s koňmi. Ale nájde sa aj deň, keď musíme vypnúť a len tak leňošiť. Stáva sa to hlavne vtedy, ked sa náš život premieňa len na prácu a žiadna radosť z toho, vtedy je nutné vypnúť a reštartovať, aby to zase malo zmysel. Na filme sa často stane, keď spávame len 3 hodiny za deň a to niekoľko týždňov či aj mesiacov. Máme občas nával seminárov, tréningov a show, keď sa to stane aj doma, že spíme 4-5 hodín a obedujeme v aute, keď sa premiestňujeme. Samozrejme sú aj mesiace, keď nie je práca žiadna okrem našich koní, takže finálna odpoveď znie „je to rôzne“.
Je pro vás těžší pracovat na seminářích s lidmi, nebo s jejich koňmi?
L+M: Nedá sa to povedať všeobecne, no častejšie radšej pracujeme s koňmi.
Nechystáte se také do České Republiky?
L+M: Robili sme už semináre aj show v CZ, no bolo ich málo. Ak bude záujem, radi prídeme.
Medailonky:
Lukáš Tomšík: nar. 25. 12. 1986
- vystudoval Střední odborné učiliště jezdecké a „školu života“
- několikrát vyhrál malé skokové soutěže a s voltižní skupinou Šali měli světové úspěchy
- první show dělal v 11 letech a film v 15 (od roku 1998)
- životní kůň Jasmín
- u koní ho nejvíc baví intelektuální část práce
Miroslava Kytková: nar. 4. 3. 1986
- vystudovala dopravní akademii
- show se věnuje od roku 2002 a filmu od roku 2007
- životní kůň Happy
- u koní ji nejvíc baví hledat nové cesty a dosáhnout úplné lehkosti v komunikaci
